AKO SA HUBERT DOSTAL K CESTOVANIU

Nielen o diaľavách, ale aj o slovenských turistoch v nich sa aktuálne.sk rozprávalo so sprievodkyňou po najdivokejších kútoch sveta - Evou Rosíkovou. 

Túlavé topánky si obula pred ôsmimi rokmi a odvtedy ich nezložila. Kedysi študentka známeho "mat-fyzu", prednedávnom zaokrúhlila počet krajín, ktoré navštívila na šesťdesiat. Ako však hovorí, pri tomto čísle nechce skončiť. Aj preto, že cestovanie po Barme taxíkom je podľa nej bezpečnejšie, než bicyklovanie po Bratislave. 

Ako sa taký “kockáč” ako ty, dostal k cestovaniu?

Úplnou náhodou. Po skončení výšky som mala zúfalý pocit, že už nikdy nebudem mať žiadne prázdniny, a tak musím rýchlo niekam odísť. A to na dlho, nielen na nejaké dva týždne. Vybrala som sa preto na sever Indie, kde som sa stretla s režisérom relácie Cestománia Jánom Mančuškom.

Dali sme sa nejako do reči, potreboval totiž človeka, ktorý by mu s tým pomohol. Jeho nápady ísť o piatej ráno na plávajúce trhy nadchli zo všetkých len mňa a vtedy vlastne začala naša spolupráca. Stala som sa teda jedným zo spolupracovníkov Cestománie a spolu sme natočili asi 12 dielov.

Jedna z týchto Cestománií sa odohrávala v Austrálii, kde bol zhodou okolností aj šéf cestovnej kancelárie Livingstone Rudy Svaříček. V rámci tejto cesty plánoval aj návštevu Nového Zélandu, čo bol môj sen od detstva. Čo sa nestalo, opäť zapracovala náhoda, ochorela sprievodkyňa, ktorá mala robiť práve tento zájazd na Nový Zéland, a teda nemohla pokračovať. Ako nováčik som bola teda vyslaná na Nový Zéland, čo mi otvorilo dvere do cestovného ruchu.

Prvý tvoj dotyk s exotikou bola teda skôr India či Austrália?

S exotikou určite India. Dovtedy som bola mimo Európy len v Spojených štátoch, to však bolo v rámci programu YMCA International Camp Counselor Programme. Vtedy sme si prenajali auto a prešli sme cez všetky národné parky západu USA. To ale nepovažujem za úplnú exotiku (smiech).

Tá India bola pritom dosť šialeným nápadom. Boli sme totiž na severe v Kašmíre a Ladaku, čo sa podľa odborníkov odporúča až vtedy, keď už máš za sebou aspoň štyri-päť ciest do Ázie. Ja som si to pritom vybrala ako absolútne prvú cestu. Boli to úplne zapadnuté dedinky, hotely bez okien, či hotely, z ktorých potom čo prišiel väčší vietor, zostala len polovica.

Napríklad náš úplne prvý hotel. Prišli sme tam už za tmy a niečo tam strašne smrdelo. Normálne som si myslela, že sa tam niekde musí rozkladať mŕtvola, ale nič som nenašla. Keď som sa ráno zobudila, zistila, že po tretie poschodie boli odpadky a preháňajú sa po nich divé svine.

Neskôr som však zistila, že aj preto ma tá exotika strašne baví. To bola totiž India. A to isté som si povedala aj inokedy na iných miestach, kde bolo veľa špiny. Nikdy ma to neodrádzalo. To je totiž pre mňa tá esencia, ktorú človek na exotickom cestovaní hľadá. Poznám však aj ľudí, ktorí potom, čo pricestovali do Indie a tieto šoky videli, odcestovali domov prvým lietadlom.

Ty sa tomu venuješ od roku 2006. Dá sa povedať, akým vývojom odvtedy požiadavky slovenských klientov prešli?

Najprv sme sa klientom snažili ponúkať dobrodružné poznávanie, ktoré bolo dovtedy známe predovšetkým v Česku. To ale až tak nefungovalo. Slováci požadovali skôr komfortnejšie zájazdy s kvalitným ubytovaním v pohodlnejšom tempe a keď sa dalo, tak aj s pobytom pri mori na konci. Boli skôr teda ochotní si za tento komfort priplatiť. Začali sme teda vytvárať produkty skôr šité na mieru slovenským klientom.

Slováci teda nemusia vidieť za každú cenu všetko, radšej si posedia večer na káve alebo sa v pohode naraňajkujú, než by mali niekam hneď utekať. To je rozdiel oproti českým klientom, ktorí by obiehali všetko od šiestej ráno do ôsmej večer.

Najprv sme pritom začínali destináciami, ktoré ľudia poznajú ako bezpečné, teda napríklad Kuba, Mexiko, Srí Lanka, Čína a Južná Amerika. Už vtedy teda primárnu úlohu nehrala cena, ale predovšetkým bezpečnosť destinácie, resp. služby v hoteloch.

Práve na základe úspechu Kuby, kde človek ešte stále mohol zažiť to, čo sme my volali socializmus, sme začali ponúkať aj trochu iné destinácie, ktoré tiež ešte majú takýto punc výnimočnosti. Takým je napríklad aj Uzbekistan, ktorý vieš urobiť veľmi komfortne, ale je to stále krajina bývalého Sovietskeho zväzu a plus krajina, cez ktorú viedla Hodvábna cesta. Má teda stále výnimočný cestovateľský podtext.

A aký je teda vývoj? Je veľký prílev ľudí, ktorí predtým chodili na pobytové zájazdy či už pri mori alebo v exotike. Teraz skôr vyhľadávajú pobytovo-poznávacie. A ľudia, ktorí chodili predtým na poznávačky po Európe, dnes si už sem-tam dovolia aj nejakú exotiku. Samozrejme, najviac sa chytila Srí Lanka alebo Čína, čo sú destinácie, ktoré sa pohybujú okolo 1000-1500 eur.

Akí turisti sú Slováci? Vedia sa správať v takýchto exotických krajinách?

Neviem, akí sú slovenskí turisti vo všeobecnosti, ale viem, akí sú slovenskí klienti cestovných kancelárií, v ktorých som detarz pôsobila. Nemám dojem, že by bol napríklad nejaký rozdiel medzi turistami do Ázie a do Južnej Ameriky. Platí to, čo som povedala, že veľmi radi ochutnávajú. Nemajú problém zaplatiť si za jedlo ani v dobrej reštaurácii, ale sú nesmierne radi aj keď ich zoberieme na najlacnejší čínsky trh s kulinárskymi špecialitami.

Rovnako Slováci nemajú problém doplatiť si napríklad prelet nad vodopádmi Iguazu alebo prelet nad Grand Canyonom, či prelet nad ostrovmi na Havaji. Z tej skupiny si to doobjedná väčšina.

Jednoznačne chcú teda Slováci cestovať pohodlne, dobre sa najesť, komfortne sa ubytovať a ísť v tempe, že vidieť veľa ale nie úplne bezpodmienečne najviac, aby z toho neboli totálne unavení a vedeli dojmy vstrebať.

A samozrejme, veľmi dôležitý je pre nich dobrý sprievodca. Pritom sa nám už stalo aj to, že klienti sa sťažovali na to, že sprievodca rozprával príliš veľa (smiech).

Bola to teda jedna z tých bizarných sťažností klientov, že sprievodca toho vedel až príliš veľa?

Áno, bola to mimoriadne zvláštna sťažnosť. Podobne bizarnú sťažnosť však riešila v minulosti aj (bývalá) kolegyňa na zájazde po Portugalsku, počas ktorého jeden deň pršalo. Klient neskôr napísal, že pri plánovaní zájazdu sa pracovníci cestovnej kancelárie majú spojiť s meteorologickým ústavom v danej lokalite a plánovať zájazd v čase, keď neprší.

Spomínala si, že dôležitý je nielen komfortný hotel, ale aj dobrý sprievodca. Máme na Slovensku dosť dobrých sprievodcov, ktorí by sa dali označiť ako 1. liga?

Nie je dosť sprievodcov, preto sa stále otvárajú nové kurzy. Legislatíva sa navyše pritvrdila, pretože ešte donedávna mohli sprevádzať aj ľudia bez sprievodcovského certifikátu, čo sa posledné dva-tri roky začalo veľmi prísne kontrolovať. Mnohí sprievodcovia, ktorí sprevádzajú 20-30 rokov síce majú bohaté skúsenosti z terénu, ale tento certifikát im chýba.

Plus počet záujemcov o poznávacie zájazdy každým rokom narastá. Na druhej strane však stále nie je záujemcov o exotiku toľko, aby mohli uživiť sprievodcov celoročne. Sme teda v nejakom zlomovom období. Aj preto využívame aj ľudí, ktorí v danej destinácii žijú a popri svojom zamestnaní robia pre nás sprievodcov.

Ty vieš odhaliť, kto je dobrý sprievodca už pri prvom stretnutí?

Jasne. Prvý dojem si človek vie urobiť vždy a s každým (smiech). Či je ale správny? No, často bol správny, ale nie vždy. Dobrý sprievodca má v sebe nejaké fluidum, je komunikatívny, pozitívny a nebojí sa, pretože sa teší na klientov. Pokiaľ však človek má už ten certifikát, tak sa to ľahšie odhaduje, pretože musel prejsť kurzom.

Tiež však platí, že ten istý sprievodca môže byť v jednej destinácii dosť dobrý a v druhej zlyhá, hoci ju viackrát navštívil.

Napadlo ťa v nejakej destinácii, že by si tam chcela zostať?

Toto zrovna nie. Napríklad Island mi prirástol k srdcu, možno preto že tam chodím nielen najčastejšie, ale aj najradšej, no zostať by som chcela v Provensálsku, ktoré som paradoxne nikdy nesprevádzala (smiech). Bola som tam mesiac a stále ma to drží, že by som tam chcela žiť. Island ma baví navštevovať, ale neviem si predstaviť, že by som zvládala tie ich dlhé noci/dni. A druhá destinácia, kde by som chcela žiť, je Hamburg. A z miest, kde som ešte vôbec nebola, to je Vancouver.

Ako dlho musíš zostať v nejakej krajine, aby si aspoň trochu mohla povedať, že si nežila len ako turista, ale podobne ako domorodec?

No, samotné Slovensko veľmi nepoznám, ale žijem tu ako domorodec (smiech). Hovorí sa, že nikdy, ale aby človek aspoň trochu “napáchol” tým domorodectvom, tak aspoň pol roka. Záleží však aj na tom, čo tam človek robí.

Okrem toho, že v súčasnosti veľa ľudí dáva prednosť poznávačke pred vylihovaním pri mori, mnohí mladí ľudia skúšajú objavovať nové kúty na vlastné tričko. Dá to človeku viac, než keď sa vyberiem na zájazd cez cestovku?

Každý ten spôsob má svoju výhodu aj nevýhodu. Záleží od toho, ako chce človek bývať a koľko má času. Island je typickým príkladom, že ak si tam človek sám objednáva ubytovanie, nikdy ho nezoženie za cenu, ako ho dostane cestovka.

Druhá vec je, že pokiaľ je človek v krajinách, kde domáci nehovoria anglicky, a tých nie je málo, z môjho pohľadu sa rozhodne oplatí mať sprievodcu. Mám to aj z vlastnej skúsenosti, že inak zostane človek strašne na povrchu poznávania. Vidí tak niečo, ale nerozumie. Vidí napríklad nejaký festival, ale nerozumie, prečo, čo ktorá maska symbolizuje.

A tiež je pravda, že ak má človek málo času, nedokáže to naplánovať tak, ako tá cestovka. To, čo ona naplánuje v rámci okruhu na 10 dní, tak ty to stihneš za tri týždne. Tie výdavky tak nakoniec môžu byť veľmi podobné, keď nie vyššie.

Ty si mala možnosť byť v Argentíne, v meste kde pôsobil kardinál Bertoglio práve v čase, keď bol zvolený za pápeža a prijal meno František. Ako to tam vyzeralo?

Najprv to vyzeralo, že nič sa nedeje. Oznámil nám to náš šofér. Ešte aj do samotnej katedrály sme sa dostali v pohode. Keď sme však z nej odchádzali, na mieste už bol prvý televízny prenosový voz. A kým som sa tam ešte pár minút motala, zrazu tam bolo desať televíznych áut. A o ďalšie tri hodiny som sa už nevedela cez to námestie pred katedrálou dostať. Všade stáli ľudia, mávali zástavami, vládlo absolútne nadšenie a samotná omša musela byť viackrát prerušená, lebo niekto vykríkol “Viva papa” a ľudia začali spontánne skandovať. Vyzeralo to tam ako na futbalovom štadióne. Bolo to ale niečo absolútne úprimné.

Nemáš niekedy dojem, že v každej navštívenej krajine nechávaš akoby kus svojej duše, resp., že doma už ani neobsedíš?

Ja som prišla teraz po štyroch mesiacoch a strašne sa teším, že môžem byť doma (smiech). Nemám teda ten pocit. Je to skôr o tom, že keď priletíš, máš pocit, že tvoje telo už docestovalo, duša je ešte tam. A to trvá nejakú chvíľu. Skôr mám teda pocit, že nie ja som tam nechala kus seba, ale že tá krajina nechala časť seba vo mne. Napríklad z Barmy som sa vrátila veľmi šťastná a plná pozitívnej energie, ale je veľmi ťažké si to udržať. Príde totiž s tebou a veľmi rýchlo vyprcháva.

Zažívaš pocit v štýle, že všetko je možné?

Skôr, že všetko je dobré. Že sa máme skvelo, lebo vo všetkých krajinách, ktoré som navštívila, boli tí ľudia nesmierne pozitívni aj pri tom mále, čo majú. Potom ti však stačí u nás navštíviť úrad alebo ti niekto zapleskne dvere výťahu tesne pred tebou.

Čo na tvoje túlavé topánky hovorí rodina?

Už to dávno vzdala (smiech). Snažíme sa akurát prísť na to, po kom to mám. A ešte sme síce na to úplne neprišli, ale že vraj nejaký bratranec z x-stého kolena emigroval do Ameriky. Usúdili sme teda, že to mám asi po ňom. V každom prípade, teraz je rodina rada, keď sa ozvem aspoň SMS (smiech).

Takže sa už o teba neboja?

Otázne je, čo je nebezpečnejšie. Či moje cestovanie alebo bicyklovanie sa po Bratislave či cestovanie po Barme taxíkom.

A čo z toho je teda nebezpečnejšie?

Jazdiť po Bratislave bicyklom.

Ako oddychuješ, keď si na Slovensku?

Mám rada šport, k čomu sa možno paradoxne počas ciest nedostanem. Keď som teda doma, chodím si zabehať, hrávame beach voleyball a stretávam sa s kamarátmi. A tiež si vychutnávam dobré jedlo.

Ja inak príliš na Slovensku neoddychujem. Skôr idem napríklad do Rakúska na ferraty alebo lyžovať :-)