ViDIEŤ NIEČO AUTENTICKÉ JE ČORAZ ŤAŽŠIE ...

Podľa čoho si vyberáš destinácie, ktoré potom ponúkaš aj svojim zákazníkom?

Skúšam rôzne kombinácie. Napríklad tento rok to je Nórsko a 5-dňové Faerské ostrovy, ktoré ma úplne chytili minulý rok. Tak som si povedala, že vyskúšam, či sa to tiež niekomu bude páčiť.

Človek musí mať jednoducho „ciťák“ na to, čo ľudia chcú. Je totiž určitá skupina ľúdí, ktorí už hľadajú nové destinácie. A potom sú ľudia, ktorí ešte neboli v tých overených destináciách, ako napríklad Kuba. Väčšina cestoviek však ponúka krátky okruh s pobytom pri mori. Ja som sa rozhodla zahrnúť pobyt v „casa particular“, čo znamená ubytovanie u domácich. To považujem za najlepšiu možnosť, byť čo najbližšie k tým Kubáncom. A potom dúfam, že sa to aj našim ľuďom bude páčiť. A spravidla to tak je.

Aj keď ideme na barmskú pláž Ngapali, bývame na konci, blízko rybárskej dedinky, kde ťa síce ráno zobudia motorové člny, ale vidíš v priamom prenose, ako tí ľudia žijú, ako ženy čakajú rybárov na pláži, či ako ryby potom rozdeľujú a následne predávajú. Nemusíš pritom rozumieť žiadnu reč, ale jednoducho to cítiš.

Opäť som na sezónu 2016 zahrnula do ubytovania počas islandského veľkého kruhu v Siglufjordure penzión bývalého primátora nielen Siglufjorduru ale aj Olafsfjorduru. A tento pánko je strašne fajn. 

Má prehľad o všetkom, napríklad aj o islandskej politike, čo je tiež zaujímavá téma. Určite si počul napríklad o Jónovi Gnarrovi, islandskom komikovi, ktorého v roku 2010 zvolili za primátora Reykjavíku. Alebo ako udržal ekonomiku Siglufjorduru, keď sa Ti slede, pôvodný hlavný ekonomický zdroj, odsťahujú do "vedľajšieho" zálivu.

Navyše tam má terasu, kde si vždy na konci ugrilujeme tresky (ktoré predtým chytíme počas pozorovania veľrýb), otvoríme vínko a pokecáme.

Vždy keď sa to teda dá, snažím sa zaradiť do programu aj takýto lokálny zážitok.

Je autentickosť čoraz príťažlivejšia? 

Podľa mňa je to prirodzená túžba každého cestovateľa. Je pritom už čoraz ťažšie vidieť niečo autentické, aby to nebolo také masové. Tiež sa preto snažím zaradiť do programu účasť na festivaloch.

Lebo si pamätám, keď som robila pre Českú televíziu Cestomániu, dostali sme sa v Spojených štátoch na indiánsky festival pow-wow. To bol pre mňa jeden z troch najsilnejších a najautentickejších cestovateľských zážitkov. Stretli sme tam mnoho domácich, naučili sme sa veľa o ich tradíciach a prečo vôbec takýto festival existuje. Stovky teepee, štyri dni intenzívnej bubnovačky a tancov s kmeňom Vraních indiánov, ktorý dovážal korálky z Jablonca nad Nisou - manžel “Nightingale” mal totiž rodičov z Československa.

Na Islande zase máme Festival sleďov…

Prepokladám, že skysnutých….

Aj skysnutých aj čerstvých (smiech).

Teba ešte dokáže prekvapiť nejaká krajina, do ktorej sa vraciaš už x-ty raz?

Ale tak samozrejme. Ani Slovensko nepoznám tak dobre, ako by som chcela. Vždy sa dozviem niečo nové, zmením trasu a niekedy je to zdanlivo maličkosť. Hoci máš veľa informácií na internete a v knižných sprievodcoch, vždy nájdeš na mieste niečo, kde si nebol a chceš sa tam ísť pozrieť. Vedel si napríklad, že v Starej Bystrici je najväčší slovenský orloj? Dostala som sa tam pozrieť si ho len túto jeseň.

Alebo tak tomu bolo napríklad pri Balónovom festivale v Barme. Domáci sa síce rozchádzali, kedy je otvárací ceremoniál, keď jedni tvrdili, že dnes, druhí, že až o dva dni. Nakoniec sme sa ale trafili, a poviem ti, že teplovzdušné balóny, z ktorých strieľajú na zem ohňostroje, som ešte nevidela.

A zábava bola aj v Kirgizsku. Pýtala som sa, kedy začne nejaký ich festival a ich odpoveď - “vtedy, keď tam budeme všetci”. “A kedy budete všetci?” “Tri-päť dní, o týždeň? Jednoducho, keď budeme všetci.” (smiech)

Čo všetko ti dáva cestovanie?

Zlepšujú sa moje štatistické schopnosti (smiech). To, čo dáva asi každému. Rozhľad, väčšiu otvorenosť a vďačnosť k stvoreniu. Že napriek tomu, aké má svet problémy, je úžasný a rôznorodý. A tiež niečo, čo by som možno nazvala pocitom spolupatričnosti. A tiež väčšej sebareflexie. Keď totiž vidím, ako si ľudia v týchto krajinách navzájom pomáhajú a akí sme tu my, že človek príde domov s nadšením a potom stačí, aby mu niekto pred nosom zavrel dvere na výťahu, dosť rýchlo ho to prejde.

A samozrejme v mojom prípade aj pocit šťastia, že mám túto prácu. Je ťažké nájsť činnosť, ktorá by ma netešila. Možno to zúčtovavanie bločkov. Ale aj to ma v podstate baví, keďže mám ten “mat-fyz”. (smiech)

Poznáš niekoho, kto má lepšiu prácu ako ty?

Hej. Som na treťom mieste. (smiech)

A kto je na prvých dvoch?

Na prvom je Filip Kulisev (svetoznámy slovenský fotograf, pozn. red.). Ten totiž cestuje úplne kadiaľ si vyberie a môže byť na tých miestach toľko času, koľko chce až do momentu, ktorý on považuje za dokonalý. A na druhom mieste, čo si ale nie som istá, keďže som ju dlhšie nesledovala, to je šéfredaktorka časopisu Lidé a Země Lenka Klicperová.

A potom možno niekedy ešte Palo Barabáš. Ale ten len občas (smiech). Musí veľa času tráviť zavretý v strižni … (smiech) Tak asi je až na štvrtom, alebo nás dám oboch na tretie? Nooo, niekedy koncom leta máme v pláne ísť spolu na Island, tak keď to vyjde, budeme môcť vzájomne porovnať a „updatnuť“ umiestnenie … (smiech) Každopádne, jeho témy a destinácie sú úplne jedinečné.

Sú Slováci už zdatnejší v objavovaní nových kultúr, než tomu bolo v minulosti?

To závisí vždy od skupiny, aká sa dá dohromady. Ja by som to merala asi podľa toho, koľko ľudí je na čínskom trhu ochotných ochutnať tie všelijaké potvory, napríklad pečenú stonožku, priadku morušovú alebo škorpióna. A tam je to dlhodobo rovnaké. Nájde sa maximálne jeden, prípadne dvaja (smiech).

Na mojom zozname bola najvyššie pečená hadia koža. Teda z toho, čo som ochutnala. Pečený had je výborný, ale tá koža…. Nie som typ, ktorý by si dával všade rezeň.

Odvaha mi nechýba, nakoniec som dala aj zhnitého žraloka. To je islandská lahôdka. Prvýkrát som pritom netušila, o čo pôjde. Zjedla som to teda s pomerne veľkou chuťou. Čím viac tam teraz ale chodím, tým menej som schopná si toho žraloka dať.

Keď máš však k tomu Brennivin, tak je to lepšie. Tomu hovoria zase čierna smrť. Je to pálené zo zemiakov a rasce. Ale inak slabota, len nejakých 38 percent. Čiže čierna smrť a zhnitý žralok, to je top kombinácia.

Bola nejaká krajina, v ktorej si sa bála?

Možno trochu v bývalej Britskej Guyane, teraz v Guyane. Nebolo to preto, že nás vystríhali pred vysokou kriminalitou v hlavnom meste. Najviac som sa bála pri mestečku Lethem, kde žije veľa indiánskych kmeňov. Boli sme v neďalekej dedine, pri ktorej sme išli pozorovať orly harpia. Bavili sa s nami, či sme ok s tým spať v sieti a kamarát namietal, že on by sa predsa len lepšie vyspal v normálnej posteli. Oni, že by sa dalo, len tu máme škorpióny, hady a ešte neviem čo. Preto by radšej odporúčali tú hojdaciu sieť. Predsa sa tam majú väčší problém sa dostať. Vtedy som si fakt nebola istá, či sa ten had predsa nedostane aj do tej siete. Ale sranda tam bola už skôr, keď sme boli na svadbe a ženícha zobrali kvôli drogám.

Skôr sa teda obávaš prírody než ľudí?

Asi áno. Možno je to však preto, že vďaka Bohu nemám žiadnu zlú skúsenosť. Nebojím sa ísť aj sama s domácimi. Napríklad Indovia ma zavolali k sebe domov do všelijakých štvrtí. Predpokladám, že ľudia sú z podstaty dobrí. A tiež nečítam čierne kroniky :-)

Reportérovi aktuality.sk Ladislavovi Bariakovi odpovedala na otázky Eva Rosíková. Celý článok aj s fotografiami nájdete TU.